
„Politológovia vravia, že fašizmus aj komunizmus, respektíve
boľševizmus, majú veľa spoločných, ale tiež rozdielnych znakov. Dávať
ich na jednu úroveň je nezmysel. Takto to nemôže fungovať,“ zdôrazňuje
Mičev. V určitej fáze vývoja bol podľa jeho slov boľševizmus, napríklad
v päťdesiatych rokoch, totalitnou mocou, ktorá presadzovala svoje veci.
„Samozrejme, to, čo sa vtedy dialo, je neospravedlniteľné, úplné
svinstvo,“ podotýka. Je však ťažké posudzovať minulý režim len podľa
tejto éry. „Rovnaké je to v tom, že ide o vládu jednej politickej
strany – fašistickej či nacistickej alebo komunistickej. V niektorých
atribútoch ale zhody nie sú. To, čo poslanci predkladajú, je politické, nie
historické hodnotenie,“ tvrdí Mičev.
Na snahu zakázať pomenovávať ulice po predstaviteľoch bývalého
režimu, stavať im pamätníky, pomníky či osádzať tabule, reaguje
riaditeľ Múzea SNP s úsmevom. „Je to také smiešne. Veď napríklad Jozef
Cíger Hronský je významný spisovateľ, ale bol spätý s režimom
Slovenského štátu. Verejne sa postavil proti Povstaniu, napísal o tom
román, a teraz po ňom nemôže byť pomenovaná ulica?“ pýta sa Mičev.
V podobnom duchu spomína tiež básnika Valentína Beniaka, ktorý bol
osobným tajomníkom Alexandra Macha.
Vzápätí Mičev menuje známych komunistických politikov a zároveň
umelcov. „Laco Novomeský, Vlado Clementis, ktorého komunisti neskôr
popravili. Zachytil som, že kvôli Dubčekovi urobili výnimku, lebo sa neskôr
zúčastnil na boji proti režimu. Návrh toho zákona podrobne nepoznám, ale
je to zvláštne,“ poznamenáva.
Pozastavuje sa aj pri básnikovi Miroslavovi Válkovi, ktorý
v komunistickom období šéfoval ministerstvu kultúry. „Aj pravicovo
orientovaní ľudia hovoria, že v rámci kultúry urobil obrovský kus práce,
vrátane jeho zbierok. Mnohé jeho diela zhudobnil Miroslav Žbirka. Dokonca aj
Milan Lasica, ktorý je voči komunistickému režimu naozaj kritický, hodnotí
Válka veľmi pozitívne,“ vraví Mičev s tým, že posudzovať to treba
individuálne.
„Tiež nemôžem tvrdiť, že každý, kto bol v Hlinkovej slovenskej
ľudovej strane, je zločinec. Veď podľa prvého zákona o Hlinkovej garde
všetci, ktorí pôsobili vo verejnej a štátnej službe, boli povinní
vstúpiť do nej. Zrazu ich tam mali 200-tisíc. Presvedčených? Nie, chceli si
udržať svoje miesta,“ vysvetľuje s dôvetkom, že porovnať sa to dá
s komunistickou érou, počas ktorej bolo v strane až 550-tisíc ľudí.
„Koľkí z nich boli presvedčení a kde sa podeli po roku
Pokračovať v čítaní – zdroj článku
Príspevky z rovnakej kategórie:
- Nenašli sa žiadne