Slovensko je vidieckou krajinou, aspoň podľa charakteru osídlenia. Vidieku však čoraz viac chýba to, čo by ho zreteľne odlišovalo od mesta. …

Slovenské poľnohospodárstvo prechádza komplikovaným prerodom. S tým sa
však borí celá Európa, aj krajiny, ktorým závidíme, ako sa ich farmárom
darí. V Rakúsku sú na predaj vinohrady, vo Francúzsku a v Holandsku farmy
so zvieratami. Všetkých bez rozdielu dobehol demografický vývoj –
roľníci naprieč celou úniou starnú, a aj deti, ktoré vyrástli na
rodinných farmách, hľadajú obživu iným, výnosnejším a menej riskantným
spôsobom.

Novým fenoménom popri požiadavke ekologizovať pestovanie rastlín a
humanizovať chovy sa stalo hľadanie oáz pokojného života na vidieku. Éra
sociálnych sietí priniesla hľadanie nového vidieka, akejsi virtuálnej
krajiny, ktorá na súčasnej planéte reálne neexistuje. Na vidieku sa hľadá
stratený raj na zemi.

Na otázku, aký chceme mať poľnohospodársky vidiek 21. storočia, si
stále dosť dobre nevieme odpovedať. Pritom je jasné, že odpoveď je ukrytá
v tom, aké podniky budú tvoriť a reprezentovať slovenské
poľnohospodárstvo, kde budú situované v rámci katastrov obcí a čo bude
jadrom ich hospodárenia na pôde.

Zemitý národ

Ak má Slovensko prosperovať, musí sa opierať o vlastné životaschopné
poľnohospodárstvo. A to je také, ktoré produkuje nielen dosť kvalitných
čerstvých a chutných potravín, ale zároveň udržiava dedinu, región,
napokon celú slovenskú krajinu, trvale obývateľnú a pridáva jej pôvab,
radosť z toho, že žijem práve tu a nie kdesi inde.

Pestovanie, chov a spracovanie potravín, ktoré vzišli z územia
Slovenska, formovali našu identitu, stali sa jej súčasťou, prenikli do
našich mien – Bača, Valach, Mlynár, Pekár, Mäsiar, Kohút, Zajac,
Záhradník. Zvykli sme si hovoriť o sebe ako o národe zemitom, teda
spojenom s pôdou a jej zveľaďovaním, ale zisťujeme, že byť zemitý, teda
vážiť si pôdu, dobre a poctivo na nej hospodáriť vôbec nie je
jednoduché.

Strácame vzťah k pôde

A to nielen preto, že roľník, poľnohospodár, dnes čoraz viac
prezývaný a vydávaný za farmára, čelí nevyspytateľnému počasiu.
Skutočným poľnohospodárom je ten, kto svoju prácu považuje za poslanie a
údel zároveň. Na to posledné sme takmer zabudli. Údel predsa znamená
prijímať dobré aj zlé, výhody aj nevýhody, ktoré život a voľný trh
s potravinami hospodárovi na pôde prináša.

Po nedávnej mliečnej kríze otriasla Francúzskom séria samovrážd
farmárov. Jednu z nich farbisto opísal Michel Houellebecque v románe
Sérotonín. O ilúzie neprichádza

Pokračovať v čítaní – zdroj článku

Príspevky z rovnakej kategórie:

    Nenašli sa žiadne