Známy spevák Robo Grigorov v rozhovore pre portál webnoviny.sk spomína na revolučný rok 1989, dianie krátko pred a po 17. novembri, kde žil, čo robil, čo mu robilo v tom čase radosť a ako vníma slobodu a Nežnú revolúciu dnes.

Vy ste vlastne krátko pred ’89 emigrovali do Belgicka. Bola to pre vás, zdá sa, nevyhnutnosť. Ako si spomínate na tento čas? Bolo vám tam dobre?

Nejaký čas pred odchodom ma už nebavilo hrať koncerty. Systém ma totálne znechutil, čo bol pravdepodobne aj účel. Chcel som konečne pretrhnúť bludný kruh zákazov, zmazávaní televíznych programov, posedení s ŠTB, odpočúvania telefónov a podobných ‘buzerácií‘. Keď som sa prvé ráno zobudil v Antverpách, cítil som úľavu, ako keby zo mňa spadla hora problémov. Na život v Belgicku nemôžem nadávať, ale chýbala mi mama a ľudia, ktorých som mal na Slovensku rád. Bál som sa, že ich už neuvidím.

Po Nežnej ste sa opäť vrátili do Československa. Nelákalo vás zostať v zahraničí? Čo vás vlastne priviedlo naspäť?

Z ambasády vtedy doručili Čechoslovákom dokument, v ktorom sa písalo, že sa rušia všetky obmedzenia a dá sa cestovať domov. Tušili sme, že ak ten papier nie je hoax, zahraničie v tom zmysle, ako sme ho dovtedy poznali, už nebude existovať. To sa potvrdilo koncom roka, keď sa komunisti vzdali vedúcej úlohy a ploty sa definitívne zošrotovali. Čo ma priviedlo naspäť? Som tu doma.

Ako si spomínate na 17. november ’89? Čo ste vtedy robili?

Skoro celý november som nahrával v hudobnom štúdiu v Brugách, takže som bol totálne odpojený od médií. Nemal som ani potuchy, že sa niečo v Československu deje. Ten papier som si našiel v schránke až po 17-tom, keď som sa vrátil do Antverp. Keď som si prečítal, že môžem ísť domov, bolo to zvláštne, lebo skladba, ktorú sme práve v štúdiu donahrávali, mala názov I’m coming home. Určite to bola náhoda, ale vtedy mi to pripadalo ako zvláštne znamenie. Neskôr ju Kamil pretextoval do slovenčiny na Bosý a sám.

V Československu si ľudia v čase Nežnej revolúcie spievali okrem iného aj vašu Poctu Majakovskému. Čo ste si spievali vtedy vy? Máte z toho obdobia v pamäti výraznejšie vrytú nejakú skladbu?

V tom čase som dostal do daru prvé dve CD Suzanne Vega. Počúval som ju dokola. Najviac som mal v hlave ‘My name is Luka, I live on the second floor…‘ a to jej ‘tu tut tu tu‘ z pesničky Tom’s dinner. O tom, že si tu niekto spieval Majakovského, som nemal ani potuchy. Ani vo sne by mi to nenapadlo, keďže tá pesnička dostala červenú kartu a nesmela sa verejne šíriť.

Čo vo vás evokuje Pocta Majakovskému?

Obdobie, než som odišiel. Vtedy sme s Kamilom preberali ruskú literatúru. Okudžava, Vysockij, Iľf a Petrov, Majakovskij… Rebelov, ktorí v Rusku často možno aj nevedomky rozkladali socializmus zvnútra. To obdobie mi bude stále pripomínať nielen Pocta Majakovskému, ktorá z tých rozhovorov vznikla, ale aj všetko to, čo som sa mal možnosť naučiť od človeka, ktorý je v kultúre ‘top of the top‘.

Za komunizmu vás mali v merku a znepríjemňovali vám tu život… Spomínate si, čo vám v tom čase robilo radosť? Čo vás, naopak, povznášalo, držalo vás nad vodou a dávalo vám nádej?

Ľudia na koncertoch, ľudia, čo písali listy do rozhlasu, v ktorých sa ma zastávali, ľudia, ktorí ma podržali vždy, keď ma štát odstavil. Ľudia.

Čo pre vás ako pre speváka, umelca a vôbec pre človeka ako takého znamená pojem sloboda?

Nedokážem asi presne rozumovo definovať, čo je to sloboda. Čo je to sloboda podľa mňa najlepšie zistíme, až keď nám ju vezmú. Ale nech už je to čokoľvek, určite to pre mňa neznamená robiť si hocičo, čo sa mi práve zapáči, bez ohľadu na druhých, ako je tento pojem často chápaný dnes. Slobodu nevidím ako právo mať privilégiá nad zvyškom planéty.

Aký máte pocit z dneška? Zmenilo sa podľa vás za tých 30 rokov niečo hmatateľne k lepšiemu?

K lepšiemu sa zmenilo to najhlavnejšie. Ak máte chuť niekam cestovať, už nemusíte utekať cez plot ako otrok z plantáže. Žiaľ, nedá sa ale povedať, že by nastala presne tá zmena, kvôli ktorej ľudia štrngali kľúčmi. Jednotlivý človek stále nič neznamená, veci sú síce takzvane ‘podľa zákona‘, ale zákon často nekopíruje morálku, masu manipulujú síce už iné politické strany, ale rovnako hlúpo a neeticky, ako pred rokom ‘89. Pravdepodobne ale nehovorím nič nové, keďže o tom počúvame a čítame v správach dennodenne.

Zvyknete si 17. november nejako špeciálne pripomínať, či ani nie?

Dúfam, že sa nikto neurazí a to, čo teraz poviem, nebude pochopené zle, ale prikláňam sa k českému pomenovaniu ‘Ukradená revoluce‘. Zdá sa mi, akoby na niektorých frontoch ešte stále prebiehala. Je to určite dátum hodný úcty, ale taktiež najviac zradený, podvedený, a teda, ako hovoria Česi – aj ukradnutý. Možno by sa 17. november dal nazvať aj nedokončená revolúcia.

Aké máte aktuálne plány? Čomu sa v súčasnosti venujete a čo chystáte? V 2018 ste užšie spolupracovali s Cigánskymi Diablami, máte aj teraz rozbehnuté nejaké zaujímavé projekty?

Čo sa týka Diablov, je všetko po starom. Približne o týždeň máme ďalší koncert a dúfam, že nebude posledný. Materiál na môj nový album je už viac-menej ready a čaká len na vydavateľa. Práve takéto obdobia sú pre mňa vždy najťažšie, pretože ak mi niečo naozaj chýba, tak obchodné schopnosti. Viac zatiaľ neprezradím, lebo čo je vytrúbené do sveta, má tendenciu sa pokaziť.

Nekoncertujete veľmi často, no aj tak sa opýtam… Budú Vás môcť do konca roka okrem spomínaného koncertu s Diablami fanúšikovia niekde ešte vidieť či počuť?

Máte pravdu, občas prichádzajú obdobia, keď koncertujem menej. Raz za čas asi potrebujem žiť aj život mimo hudby. Paradoxne mi tie obdobia vždy na konci ‘vypľujú‘ album, takže som si na ne časom zvykol a akceptoval to ako fakt. Do konca roka sa okrem koncertu s Diablami v Tatrách ešte pár krát určite niekde s gitarou ocitnem.

Príspevky z rovnakej kategórie:

    Nenašli sa žiadne