Rekapitulácia uplynulej dekády ukazuje, že sa niesla v znamení
extrémnych výkyvov počasia, potravinových
škandálov, rastúcich dovozov potravín, ale aj dopytu spotrebiteľov po
slovenskej zelenine, ovocí a mäse. Doznievajúcu krízu z rokov 2008 a
2009 prekryla konjunktúra, ktorá dokonala zmeny života na vidieku,
v samotnom poľnohospodárstve a priniesla aj nový vzťah a pohľad ľudí na
chlebové odvetvie.
Súčasne sa zmenil aj pohľad spoločnosti na rolu potravín vo výžive.
Sýtosť ako kritérium spokojnosti musela plniť vyššie štandardy
z hľadiska zdravého životného štýlu. Tým sa viac dostala do popredia
otázka kvality, čerstvosti a spôsobu výroby potravín a ich pôvodu. Nové
vnímanie úlohy potravín súviselo s veľkou generačnou obmenou. Pokolenie,
ktoré zažilo novembrovú revolúciu vo veku 30 až 40 rokov, odišlo či
odchádza do dôchodku a žezla sa ujímajú ich dospelé deti. Práve ony sú
najväčšími nositeľmi zmeny. Chcú žiť inak a dávajú to jasne najavo.
Otázkou je, či máme jasno, ako zmenu k lepšiemu dosiahnuť.
Dekáda plná zmien
Východisková pozícia slovenského potravinového hospodárstva totiž nie
je práve najlepšia, ale nehľadiac na obrovské manká z uplynulého vývoja,
potenciál krajiny ešte stále umožňuje dosiahnuť obrat. Dekádu zakončíme
najvyšším pasívnym saldom v obchode s potravinami a poľnohospodárskymi
surovinami. Mínusová bilancia bude v roku 2019 atakovať zrejme hranicu
vyššiu ako mínus 1,8 miliardy eur.
Ak chce Slovensko naozaj lepšie žiť, musí začať v nasledujúcom
desaťročí produkovať viac vlastných potravín v pestrejšej štruktúre.
V praxi to znamená napríklad viac bravčového
mäsa, ovocia a zeleniny, ale aj vína či syrov z vlastných fariem,
sadov, zeleninárstiev a salašov. Musíme zmeniť súčasnú štruktúru,
ktorej dominuje pestovanie pšenice, ale menej sladovníckeho jačmeňa.
Rozšírilo sa pestovanie kukurice (nebolo by jej priveľa, keby sme ju
premieňali na bravčové a hovädzie mäso).
A tak kukuricu buď doma spracujeme na bioetanol, alebo vyvezieme, pretože
z fariem ošípaných zostalo len torzo. Podobný obraz poskytuje pestovanie
repky. Sprivatizovaná fabrika na jedlé oleje a tuky už semená repky
nelisuje, končia buď ako metylester v nafte, alebo v zahraničí.
Brusel teraz koriguje svoju politiku, ktorá mala úniu odstrihnúť od
závislosti od fosílnych palív. Lenže zastaviť ju je ako zabrzdiť obrovský
tanker prevážajúci ropu. Spomaľuje roky. Položme si otázku, prečo podniky
nerozvíjajú živočíšnu výrobu? Len preto, že našli pre
